Knižná recenzia | Čudujem sa, že som taký veselý

Simmelové knihy som čítavala, keď som mala približne pätnásť. Jednak boli ľahko dostupné v miestnej knižnici a jednak sa mi páčil dej i štýl písania. Najviac mi utkvela v pamäti kniha Láska je len slovo. Nedávno si ku mne našla cestu kniha od tohto rakúskeho spisovateľa s poriadne dlhým názvom Čudujem sa, že som taký veselý. Na Slovensku vyšla ešte v roku 1999, no keďže som sa s ňou doteraz nestretla, pustila som sa do čítania. Myslím, že som dobre urobila. Dvestodeväťdesiatpäť stranovú knihu som mala prečítanú za dve poobedia.

Vidieť, že štýl písania i vyjadrovacie prostriedky sú teraz už iné ako, keď vyšlo slovenske vydanie, no číta sa dobre. Skratka len vidieť, že jazyk sa vyvíja. Dej sa odohráva počas druhej svetovej vojny vo Viedni. Počas leteckého útoku sa v pivnici starého domu stretávajú hlavné postavy. Traja muži, tri ženy a dieťa. Potom ako na dom spadne bomba a zatarasí východ z pivnice, riešia ako sa dostať von. Vcelku zaujímavý námet. Postavy postupne odhaľujú svoje slabé stránky, vodcovské schopnosti, obavy. Nemožno napísať, že koniec je dobrý. Hoci sa dostanú von, poznamená ich, že v pivnici došlo k vražde jedného z nich. Zároveň však nie je ani depresívna či pochmúrna, ako sa to často pri vojnovej literatúre stáva. Kniha je staršia a žiaľ už vypredaná, no myslím, že ju určite nájdete v knižniciach. Stojí za prečítanie.

Hoci autor už nežije, jeho diela stále vychádzajú. Napríklad kniha Svoj kalich horkosti vyšla v českom jazyku tento rok. Keď som si pozerala ponuku internetového kníhkupectva, zistila som, že hoci som od Simmela toho prečítala dosť, stále mám čo čítať. Myslím, že niektorú z jeho kníh si budem želať aj pod vianočný stromček. Čítali ste niektorú z jeho kníh? Čo odporúčate?