Knižná recenzia | Hlava XXII

Hoci v súčastnosti čítam skôr súčasnú literatúru, mám načítanú i pomerne veľkú časť klasiky, o ktorej sa učia študenti na stredných školách. Stihla som to počas stredoškolského štúdia a to vcelku dobrovoľne.  Nie, naša slovenčinárka nás k čítaniu nikdy nenútila. Dokonca ani len nepresviedčala, že niektoré z diel klasiky je dobré a mohlo by sa nám páčiť. To jej mám dnes vlastne aj za zlé. Literatúra by podľa mňa nemala byť o učení sa siahodlhého obsahu, ktorý potom odrecitujeme na maturitných skúškach, ale aj o tom, že aspoň občas by sme sa mohli porozprávať a diskutovať o tom, čo sme čítali. Netreba zachádzať do extrémov. Na označenie "povinné čítanie" reagujem dosť zlé. Zrejme by som sa pri mojej trucovitej povahe zaťala a dielo odmietla čítať, no jemné postrčenie a odporučenie, aby sme po niektorej knihe siahli, by bolo vcelku príjemné. Ďakujem teda technológiám, že v čase môjho stredoškolského štúdia nebol internet tak rozšírený a knihovníčke, ktorá ktorá vedela naviesť k tým správnym knihám.

Nedávno som po druhýkrát prečítala dielo Jozefa Hellera - Hlava XXII. Tú hlavu XII, ktorej nikto nikdy neprešiel cez rozum a na ktorej som sa kedysi toľko nasmiala. A pritom toto dielo vraj patrí na popredné miesta v rebríčkoch kníh, ktoré neboli dočítané. Nuž nečudujem sa. Kniha je zbierkou absurdných príbehov, ktoré vychádzajú z osobnej skúsenosti autora počas druhej svetovej vojny. Nejaká zreteľná dejová línia v knihe chýba. Objavuje sa v nej množstvo postáv. Okrem hlavnej postavy Yossariana spomeniem napríklad doktora Daneeka, náčelníka Bieleho Mustanga, hladného Joa, Majora Majora, generála Dreedleho, sestru Duckettovú, Natelyho štetku a to je len výber. Chápem, že toto sa nemusí niektorým ľudom páčiť. Ja to tiež pri väčšine kníh neobľubujem, no absurdnosť situácií a chaos, ktoré autor zobrazuje v knihe ma zaujali a pobavili.

A čo je vlastne Hlava XXII? Je súhrn absurdných pravidiel, ktoré sa nedajú obísť. Ako napríklad predpis, ktorý hovorí, že ak vojak odlieta určitý počet náletov, môže opustiť letku. Zároveň však predpis hovorí, že vojak musí za každých okolností poslúchať nadriadeného. A tak nadriadený vždy zvýši počet náletov a vojaci musia zostať na základni a ďalej zhadzovať bomby. Ďalšia možnosť ako sa dostať z letky, je tá, že vojak sa zblázni. Blázni predsa nemôžu lietať v lietadlách plných bômb a zhadzovať ich kade tade.  Takýto vojak však musí o prepustenie požiadať. Ak niekto požiada o uvoľnenie z boja, musí byť predsa psychický zdravý. Hlave XXII takto nikdy nikto neprešiel a neprejde cez rozum.

Pamätám si, že pri prvom čítaní ma kniha zaujala viac ako teraz. No i teraz som s knihou strávila príjemný čas a nad mnohými situáciami som sa pousmiala. Podľa mňa ide o knihu, ktorej sa oplatí vyčleniť miesto v domácej knihovníčke. Preto som si ju kúpila v tomto novom do modra zladenom vydaní.

Ktoré z diel klasickej literatúry vás počas štúdia najviac zaujalo?